Michal Gabriž, náš Art Director sa o niekoľko dní vydá na cestu do Nepálu v expedícii Manaslu 2016. Ideou je ukázať, aký je horolezectvo krásny šport a pokúsiť sa vysvetliť verejnosti, prečo a čím výškové horolezectvo stále priťahuje športových nadšencov.

Tesne pred odchodom sa nám spoločne podarilo pripraviť ešte krátke interview. Prajeme príjemné čítanie 🙂

Michal, kedy si sa začal venovať horolezectvu?

Do hôr a kopcov chodím celý život. Môj prvý alpský kopec bol Mt. Blanc, kde som vyliezol pred 20-timi rokmi. Pamätám si, že mi na vrchole bolo ukrutne zle z výšky. Cestou dolu som si prisahal, že také somárstvo už nikdy, kým budem živý neurobím. Nepodarilo sa a aj keď som sa o to roky urputne snažil v baroch a v playroomoch coolových reklamných agentúr, aj v meetingroomoch temnoprísnych korporácií. Naplno sa lezeniu venujem asi posledných 7 rokov.

Prečo si to začal robiť, kto/čo ťa k tomu viedlo, aký bol prvý stret s lezením?

Dlho som sa venoval skôr trekkingu a vysokohorskej turistike. Nutkanie posunúť to niekam ďalej prišlo po prvej ceste do nepálskych Himalájí. Potreboval som nový vietor do plachiet. Po mesiaci motania sa pod Everestom sa mi rozjasnilo v hlave a vrhol som sa na lezenie. Začiatky boli ťažké, som mimoriadne netalentovaný lezec.

island_panorama_b_small

Aktuálne sa pripravuješ na expedíciu na Manaslu, ôsmy najvyšší vrch Zeme, ktorá je unikátna v tom, že sa chcete pokúsiť o prvovýstup na osemtisícovku.

Na účasť v tomto projekte ma oslovil Peter Hámor, s ktorým sme sa spoznali práve pred dvoma rokmi v Himalájach. Projekt je odvážny, bude závisieť na okolnostiach, čo bude a nebude možné, aké budú aktuálne podmienky, forma, zdravie. V horách sa môže prihodiť kadečo. Každopádne výstup novou trasou na takto vysoký kopec nie je každodenná záležitosť. Bolo by to skvelé keby sa to podarilo, uvidíme ako to pôjde.
Tu by som rád spomenul jeden zažitý mýtus a to, že dosiahnutá nadmorská výška je jediným merítkom horolezca. Je to skôr ako v živote – nie je dôležité kam, ale ako si sa tam dostal. Aj na Everest môže s trochou šťastia vyliezť úplný amatér. S pomocou pripravených lán, stanov vo výškových táboroch, ochotnej pomoci šerpov a umelého kyslíka. Hlavne umelý kyslík vás posúva na úplne iný kopec.

Čo všetko predchádza vôbec tomu, aby si mohol odísť? Čo je potrebné vyriešiť (byrokracia, víza, poistenie, atď.?). Kedy začala príprava?

Prípravy na expedíciu sú úplný blázinec. Zháňanie sponzorov, komunikácia s nepálskymi agentúrami, dopĺňanie výstroja, jedlo, lieky, je toho šialene veľa. Skoro do konca si človek nie je istý či odletí, či zoženie dosť financií. Ja letím za pár dní a istotu, že môžem odletieť mám asi dva dni.
Táto expedícia sa spískala za dva mesiace, čo je môj historický rekord. Už sa teším na chvíľu keď vystúpim na letisku v Káthmandú, zacítim vôňu Ázie a ponorím sa do hurhaja toho úžasného mesta. Vtedy mi asi dôjde, že dobrodružstvo sa práve začína.

Na Slovensku je v športe veľkou témou financovanie a prísun peňazí do športu. Je horolezectvo nejako podporované, má nejaké svoje zväzy, asociácie, inú podporu?

(Smiech) Horolezectvo je sponzorované tak, ako si to každý zariadi. Existuje JAMES – Slovenský horolezecký spolok, ale nefunguje to tak, že by som povedal, že by som im povedal „chalani, idem do Nepálu, zafinancujte mi dačo“. Ja som si doteraz svoje expedície hradil sám, ale boli to všetko punkové akcie a je čas sa posunúť na iný model financovania. Učím sa za pochodu. Sponzori sa práve nehrnú, média sa zaujímajú akurát o nešťastia, krásne úspešné výstupy zaujímajú iba nadšencov. Kto z verejnosti vie, že naši chalani Mišo Sabovčík a Jano Smoleň pred pár týždňami vyliezli úžasný prvovýstup na jeden z najťažších kopcov na svete Fitz Roy v Patagónii? Snáď sa to podarí zmeniť, v tomto by som som chcel vidieť progres a som optimista.

Koľko stojí taká expedícia, ako je nastavené financovanie Manaslu?

Expedície na najvyššie kopce sú pomerne nákladný spôsob ako podporiť ekonomiku tretieho sveta. Najviac zdrojov zožerú povolenia, tzv. climbing permits, to sú tisíce dolárov. Ďalej vstupy do národných parkov a tibetských pohraničných zón. Taktiež povinnosť financovať účasť populárneho povinného styčného armádneho dôstojníka zožerie peknú sumičku, nosičov materiálu do basecampu, ich poistenie, jedlo, atď. V basecampe, ktorý bude naším domovom po množstvo týždňov treba vytvoriť základné zázemie, mať kuchára a jeho pomocníka, jedlo. To sú najnutnejšie náklady. Nehovoriac o letenkách, preukrutne drahej výbave, oblečení. Iba taká drobnosť ako odborná predpoveď počasia pre konkrétny kopec stojí viac ako priemerný slovenský mesačný plat. Golf je popri výškovom horolezectve sociálny koníček.

Ako sa fyzicky pripravuješ, v čom spočíva tvoj tréning? Po poslednom návrate z Nepálu si povedal, že si tréning podcenil, resp. zameral sa na nesprávne veci? Čo robíš inak teraz?

Absolútnym základom je pohyb v horách. Lezenie, beh, alebo skialpy sú každovíkendovou potravou pre telo aj dušu. K tomu sa u mňa pridáva špeciálna príprava s trénerom, aeróbne objemové behy a lezenie na umelej stene v priebehu týždňa. Som typ, ktorý chce mať pocit, že nič nepodcenil a venoval príprave maximum. Dobrá kondícia znamená v horách rýchlosť a rýchlosť znamená bezpečnosť. Nie je to koníček, skôr absolútny lifestyle. Časom lepšie a lepšie spoznávam svoje telo i hlavu, upravujem tréning podľa skúseností a konzultácií s odborníkmi. Keď mám po expedícii pocit, že niekde treba pridať, venujem tomu následne viac pozornosti. Zbieram skúsenosti krôčik po krôčiku, pokus – omyl.

Máš kreatívne zamestnanie, za sebou skúsenosti z rôznych českých a slovenských reklamných agentúr so zvučnými menami. Čo horolezectvo, alebo všeobecne šport prináša do tvojej práce?

Kreativita a hory sú dve časti mojej osobnosti. Potrebujem obe a ich kombinácia mi vyhovuje. Okrem toho ako skoro doštudovaný výtvarník nachádzam v horách dokonalú krásu, a to nielen vizuálnu. Hory a pohyb v nich sú pre mňa úžasným spôsobom ako sa rozvíjať, obohacovať a rásť.

Máš medzi kopcami nejaké svoje srdcovky, kde sa pravidelne vraciaš? Čím je to spôsobené, ako sa dá zamilovať do hory?

Popravde nemám nejaký jeden srdcový kopec. Moja absolútna srdcovka sú Tatry. Sú také, aké len chceš aby boli. Ťažké, ľahké, krásne i tvrdé. A pritom sa tam dá zažiť aj veľa srandy na chatách, čo v Alpách nebýva príliš zvykom. Momentálne je aj veľmi dobrá skladba tatranských chatárov, to vnímam aj ako krásne obdobie pre Tatry.

Aké miesto má horolezectvo, alebo lezenie dnes medzi verejnosťou? Ja mám pocit, že zažíva boom, všetci chodia liezť na umelé steny. Ako to vnímaš ty?

Lezenie ako také má mnoho disciplín, ktoré medzi sebou často príliš nesúvisia. Lezenie čisto na preglejke a výškové horolezectvo sú si príbuzné asi ako hod kladivom a skok do výšky. A pritom sú obidve disciplíny stále atletika. Je pravdou, že v poslednej dobe na umelých stenách stretávam množstvo začiatočníkov. Je ich tak veľa, že nestíhajú preberať od lezcov ich etiku. To vedie k zaujímavému javu vytvárania novej „pseudolezeckej“ kultúry. Našťastie, lezenie v horách je stále doménou skúsenejších a vyzretejších lezcov.

Na vrchol leziete traja, aký veľký je back-up okolo? Kto to je tu doma, kto v Nepále, o čo sa starajú títo ľudia?

V Nepále sa nedá existovať bez miestnej agentúry. Niekto musí zastrešiť komunikáciu s úradmi, zabezpečiť nosičov, dopravu. Poskytnúť pomoc v prípade problémov. V tomto je to komerčná služba ako kdekoľvek inde vo svete. Čo sa týka tímu nad basecampom, lezieme traja. Zázemie doma si ale tvorí každý sám. Či už sponzorov, alebo publikum spriaznených ľudí, ktorí nám fandia a pomáhajú, a bez ktorých by to vôbec nešlo. Rodina, priatelia, alebo ešte nedávno cudzí ľudia, ktorí uverili v krásu tejto expedície. Som im veľmi vďačný za ich podporu, dáva mi to silu sa tým celým neľahkým procesom prípravy prehrýzť.
Tu by som sa chcel poďakovať partičke super ľudí zo združenia Na Hrane, môjmu priateľovi Tomovi, ktorý rozbieha nový outdoorový brand OGSO, spoločnosti Allianz, mojim skvelým priateľom a rodine – proste všetkým, ktorí ma v tomto projekte podporili. Bez nich by to nešlo.

Ako vyzerá taký jeden „obyčajný“ deň výpravy?

Dni sú rôzne. Sú dni, kedy sa odpočíva v basecampe, čítame knižky, naberáme stratené sily a vypálené kalórie. A sú dni, kedy človeku stíska „riť“, je mu zle z výšky a pýta sa sám seba „Doprdele, čo tu vlastne robím“. Keď za tenučkou stenou stanu blázni víchrica, človek drží zvnútra stan, aby ho z toho kopca nesfúklo do doliny a medzi spacákom a stenou stanu preskakujú elektrické výboje.
V podstate sa expedičný život skladá zo základných vecí. Zima, hlad, iluzórne bezpečie stanu, čakanie na počasie a každé rozhodnutie o ďalšom postupe je esenciálne. Krása jednoduchosti a autentickosti.

Kde si môžu tvoji fanúšikovia prečítať viac o expedícii, prípadne ťa podporiť a najmä, kde môžeme všetci sledovať aktuality a progres expedície?

Ideálne na na mojej FB stránke, kde sa pokúsim dávať priebežné novinky z expedície. Bude k dispozícii aj link, kde sa bude dať sledovať online moja poloha v priebehu výstupu cez online GPS tracker.

Koľkokrát sa ešte vyspíš, kým odletíš? 🙂

Matematika je moja smrť. Letím v utorok 29. marca, počítanie nechávam na vás. Majte sa tu pekne a buďte na seba dobrí.

 

Nášmu Michalovi ďakujeme za rozhovor a držíme mu palce. Ak by ste sa chceli dozvedieť ešte viac, checkujte videorozhovor.

Zdieľať článok